Plnič snov ťažko chorých detí. To je moje povolanie. Od roku 2006 som ich za pomoci mnohých darcov splnila vyše 600. Potichu, pomaly, bez mediálneho humbuku. Už v začiatku som sa rozhodla, že našim cieľom nebude ukazovať deti, ako trpia, plačú alebo sa majú ťažko. Našim cieľom vždy bolo a je ich potešiť, urobiť im radosť, dodať nádej ďalej bojovať s chorobou. A to aj na fotkách ukazujeme - ich šťastie pri splnenom sne.
Deti nemusia rozprávať pred celým Slovenskom, čo prežili, prípadne čo ich ešte čaká, a podmienkou splnenia sna nie je plakať do kamery. Mám za to, že deti majú utrpenia dosť a nemalo by sa rozmazávať ešte aj pred kamerami. Nepropagujem, ktorému dieťatku sa ako zle vodí, ani sa neukazujem v objatí s deťmi, ktorým som pomohla. Z času na čas len našich priaznivcom citlivo informujeme, ak nejaké dieťatko odíde do nebíčka.
Proste, snažíme sa nezískavať peniaze z emócií a utrpenia druhých. Aby sme mohli deťom pomôcť, pravidelne predávame na Silvestra v mínusových mrazoch lampióny, alebo organizujeme Deň želaní, počas ktorého si budú môcť ľudia pustiť do neba svoje želanie. Tento rok budeme púšťať balóny - biele holubice, ako úplnú novinku na Slovensku.
Čím sme však známejší, tým viac želaní nám chodí a nie je v našich silách ich splniť, resp. ich plníme veľmi pomaly a deti musia čakať niekedy aj niekoľko týždňov. Aj preto sme vlani vymysleli krásnu kampaň pod názvom Zázraky, v snahe získať pravidených darcov. Vyčariť úsmev na tvári chorého dieťaťa totiž je zázrak!
Jeden veľký portál nám prisľúbil v kampani parádnu pomoc a celé dva týždne dával k článkom aj naše video o zázrakoch. Deti v ňom neplačú, ale tešia sa, že majú splnené sny. A viete čo? Nestalo sa nič... nepribudol nám ani jeden pravidelný darca.
Vtedy som si uvedomila, že na ľudí nezaberá, ak sa deti šťastne usmievajú a splnia si sen. Je to strašné, ale na ľudí zaberá, ak plačú, sú nešťastné, trpia. Je dobré vyfotiť sa s nimi ako ich záchranca, prezentovať sa ako anjel v ľudskej koži, písať statusy, ktoré chytia za srdce.
Ja to robiť neviem. Trhá mi srdce, keď by som mala točiť dieťa, ktoré plače, ukazovať jeho utrpenie. Mám pocit, že ho využívam, že z jeho utrpenia chcem vytĺcť peniaze. Neviem dokonca ani napísať, že som mu splnila sen, hoci za každým sníčkom som stála osobne a všetky deti poznám po mene. Vždy píšem v množnom čísle, pretože za každým splneným snom je veľa darcov, ktorí prispeli, nielen ja.
A tak mám teraz pred sebou dilemu – ak chceme viac pomáhať, je naozaj nutné ukazovať utrpenie detí? Máme urobiť emotívny spot, pri ktorom ľudom zaplače srdce a budú ochotnejší prispieť? Bridí sa mi to, ale tí čo robia v reklamných agentúra mi potvrdili, vraj to jediné na ľudí funguje. Nie je to smutné?