Aspoň sa mi pozrite do očí, pán doktor!

Autor: Soňa Rebrová | 2.11.2012 o 9:06 | Karma článku: 22,10 | Prečítané:  15505x

Včera som bola s dcérou na chirurgii a opäť som mala pocit úplnej bezmocnosti, ako takmer vždy, keď idem k lekárovi. Sedíte, minúty ubiehajú a vy pozeráte na dvere, za ktorými sedí ON. Čakáte, kedy zavolá, že ste na rade. Nemôžete nič robiť, len upierať zrak na tie blbé dvere a čakať, kedy sa otvoria.

Keď sme prišli do čakárne, nikto tam nebol a tak sme sa potešili, že to bude raz-dva. Omyl. Polhodinu nikto neotváral dvere. ON asi pracoval. Neviem to naisto, keďže v ambulancii bolo úplné ticho, ale veď čo iné by pán doktor robil?

Kým prešla polhodina, vrátila sa jedna pani z rontgenu. Naštvalo ma to, lebo som vedela, že má prednosť a čakanie sa predĺži o ďalších 20 minút. Keby nás ON zobral skôr, stačilo nám strčiť do ruky lístok na rontgen a už by sme tam neboli. Dvere sa stále neotvárali. Prišiel ďalší pacient s rontgenom, čo znamenalo ďalších 20 minút čakania. Ťažký vzdych.

Zrazu sa dvere rozčapili, sestrička, ktorú sa ani nevystrčila, skríkla kdesi zvnútra: Ďalší!, a kým som stihla povedať, že chceme len žiadanku na rontgen, dvere sa zaplesli a pohltili pacientu s rontgenom. A tak sme čakali, až bol vybavený aj druhý pacient a ON nás po hodine a pol čakania milosrdne prijal. Na fotke v čakárni vyzeral ako milý deduško, dvere však otvoril pán, ktorý síce vyzeral ako ten na tej fotke, ale vôbec nie milo.

Vyzeral nahnevane, že ho rušíme, že nemá pokoj, že zase niekto niečo chce. „Čo je?“ zhúkol a mne sa slovíčko pozdravu „Dobrý deň“ zaseklo v hrdle. Zjavne oň vôbec nestál. Ani sa na mňa nepozrel, otočený na stoličke takmer chrbtom, pozerajúc von oknom a čakajúc na odpoveď.

„Aspoň sa mi pozrite do očí, pán doktor!“, chcela som skríknuť, lebo som sa cítila ako prašivý pes, čo ho otravuje. Ale bola som slušná. Ako vždy.

„Dcéra padla a vytkla si členok, nevie naň stúpiť,“ radšej som len povedala, lebo ON vyzeral mimoriadne neprístupne.

„A ona nerozpráva?“ zhučal na mňa a obrátil svoj zrak na ňu. Však má už 16, tak nech sa snaží.

Nuž mu zreferovala, že spadla, on vyštekol pár príkazov: „Vyzuj sa!“ „Rýchlejšie!“ „Ukáž nohu!“ . Dvakrát ju stlačil, ona zjačala, ON na to: „Obuj sa“ a očakávané: „Choďte na rotngen“ a dvere sa za nami zaplesli.

V ruke som mala po hodine čakania žiadanku, ktorú som mohla mať už na začiatku, kým tam nikto nebol. Ale to by predsa nebolo ono! „Pacient je povinný čakať v ambulancii a tešiť sa, kým príde na rad,“ znie heslo v ambulancii môjho obľúbeného lekára spolu s týmto: „Lekár je povinný vytvárať v ambulancii rad, lebo to evokuje zdanie činnosti.

Rontgen sme zvládli rýchlo, ale... ON už v ambulancii nebol. „Teraz som ho videl vychádzať, asi šiel na obed,“ povedal pán, sediaci v čakárni. Pozrela som na hodinky, pol jednej. Aj my sme boli hladné.. Ale na obed sme si nemohli dovoliť ísť, lebo by nás medzitým predbehli ďalší pacienti a čakali by sme o hodinu dlhšie.

A tak sme čakali ďalšiu polhodinu, kým sa ON vrátil. Tváril sa uponáhľane, evokujúc kopu práce a pri otváraní dverí mával rukou na pacienta, ktorý bol na rade, aby šiel dnu. Už to celé trvalo len polhodinu. ON bol dokonca o niečo milší. „Zlomené to nie je. Daj si na to obväz a mastičku. Všetko kúpiš v lekárni, ja tu na to nič nemám,“ vysvetlil dcére, mykol plecom a všetko napísal na papier, ktorý nám podal. Mňa si vôbec nevšímal. Pardon! Nakoniec na mňa jeden príkaz vychrlil, opäť sa na mňa ani nepozrúc: „Keďže vaša dcéra ešte nemá 18, tu mi to podpíšete!“ ďobol prstom do papiera. Tak aspoň na niečo som dobrá, potešila som sa. Podpísať sa viem :-)

Počkal, kým ho podpíšem, papier si zobral a vydal ďalší príkaz: „Pošlite ďalšieho!“ Slovíčko Dovidenia už ani nepočul. Chápem. Veď koho by bavilo hovoriť „Dobrý deň“ a „Dovidenia“ povedzme dvadsaťkrát za deň? Rozumiem, že je to nemožné. Veď ON má toľko inej, dôležitejšej práce. My sme do nej síce nespadali, ale niekto iný snáď áno. Vydýchla som si, že to už máme za sebou.

Dúfam, že nebudem žiadneho doktora rušiť pri práci ešte poriadne dlho. Cítila som sa tak nepríjemne, keď som od NEHO niečo chcela. Prepáčte mi pán doktor, že dcéra spadla a pridala vám prácu. Je to od nej nezodpovedné. Ale prepáčte jej, je ešte mladá, nemá dosť skúseností.

Hoci... keby ste sa nám aspoň pozreli do očí alebo sa hoci len pozdravili, myslím, že by bol ten deň krajší pre oboch. A nestálo by to až tak veľa. Len jeden pozdrav a možno trochu i úsmev.

Neskúsite to niekedy, pán doktor?

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.

TV

Ministrov žiadajú, aby si už neuťahovali z Johnsona

Podporovateľ brexitu s tým nemá problém, podľa Theresy Mayovej je to nedôstojné.


Už ste čítali?